Donalda Trumpa môže pribrzdiť jedine vlastný kabinet. Inak sú právomoci amerického prezidenta naozaj veľmi široké. A bohužiaľ pre nás, práve v bezpečnostných a zahraničnopolitických otázkach Kongres postupne odovzdal prezidentovi mnohé právomoci, vysvetľuje pre EURACTIV Slovensko amerikanista Jan Hornát. Jan Hornát je vedúcim Katedry severoamerických štúdií na Fakulte sociálnych vied Univerzity Karlovej v Prahe.
Nemecký kancelár Friedrich Merz vyhlásil, že si musíme uvedomiť realitu, že Pax Americana sa už skončil v podobe, v akej sme ho poznali. USA si podľa neho čoraz viac strážia len vlastné záujmy a žiadna nostalgia teraz Európanom nepomôže. Podarilo sa Donaldovi Trumpovi za takmer rok jeho druhého mandátu už natoľko narušiť partnerstvo s Európou?
Rozhodne sa mu podarilo narušiť partnerstvo v tom zmysle, že sme to možno všetci čakali – alebo sme to aspoň mali čakať. Videli sme, akým spôsobom sa Trumpova administratíva k Európe správala počas svojho prvého obdobia. Očakávať, že to bude iné v druhom období, keď má Trump od svojich voličov silnejší mandát a keď sú priority jeho hnutia, jeho samotného aj ľudí okolo neho jasnejšie vykryštalizované, by bolo naivné. Dnes už oveľa jasnejšie vieme, akú rolu má Európa „zohrávať“ pre Spojené štáty, respektíve vo svetovom poriadku, ktorý Spojené štáty v tejto chvíli budujú.
V januári Trump oslávi prvý rok návratu k moci. Rozhovor sme naposledy spolu viedli práve vtedy. Prekvapil vás niečím za toto obdobie?
Platí, že je vždy jednoduché byť generálom po bitke. Ani ja som však nečakal, do akej miery sa Trump bude vmiešavať do politických záležitostí Európy. Miera podpory antisystémových strán – alebo strán, ktoré takto označujeme – je naozaj výrazná.
Vzťahy s EÚ sú teda narušené, ale nie spôsobom, že by sa jej Trump chcel zbaviť a sústrediť sa na iné záležitosti. Jeho cieľom je úplne preformátovať vzájomnú spoluprácu – to, ako Európa vyzerá a akú rolu bude zohrávať v medzinárodnom systéme.
Zároveň však platí, že Európa má aj teraz možnosť pomôcť si vydobyť pozíciu, ktorú v rámci nového transatlantického vzťahu bude mať.
V tejto súvislosti nedávno vyšla nová Národná bezpečnostná stratégia USA, ktorá presne stanovuje nové Trumpove priority, o ktorých hovoríte. Voči Európe je mimoriadne kritická, okrem iného sa v nej uvádza, že Európa čelí kultúrnemu a civilizačnému rozkladu. Niektorí komentátori to vnímajú tak, že Trump vyhlásil Európe kultúrnu vojnu. Vnímate to rovnako?
Zrejmé je, že Trump a jeho administratíva vnímajú Európu cez prizmu domácej americkej kultúrnej vojny. Máme tu teda dva tábory. Jeden je konzervatívnejší – viac založený na národe, národných záujmoch, tradíciách a tradičnom chápaní národa a jeho suverenity. Zároveň vychádza z tradičnejšieho poňatia spoločenských princípov, napríklad v otázkach rodovej rovnosti, nerovnosti a práv menšín. To je jedna strana konfliktu.
A tá druhá?
Druhou je globalistický tábor, ktorému až tak nezáleží na koncepte národa a tradíciách, je ochotnejší spolupracovať naprieč štátmi a ktorý Trumpova administratíva – respektíve ten tradičný tábor – vníma tak, že práve prílišná spolupráca a priepustnosť národných hraníc narúšajú tradičné spoločnosti.
Trumpova administratíva často zdôrazňuje, že národný štát je základom medzinárodného systému a existencie jednotlivých krajín. Tento pojem sa opakovane objavuje aj v Národnej bezpečnostnej stratégii.
Toto je teda aj optika, cez ktorú pristupuje k Európe. Vidí, že Európe ako celku – najmä tomu, kto vládne v Bruseli a v kľúčových západoeurópskych štátoch – dominujú ľudia, politické strany a hnutia, ktoré stoja na opačnej strane kultúrneho konfliktu, aký zastáva hnutie MAGA v USA. Sú na strane „globalistov“, ktorým nezáleží na národnej suverenite a ktorí tolerujú, že rozhodovacie – aj demokratické – princípy sa postupne presúvajú na nadnárodné inštitúcie, ako je Európska únia.
Takže tú kultúrnu vojnu Európe naozaj vyhlásil?
Skôr ide o prepojenie americkej kultúrnej vojny s európskymi reáliami – o prepojenie amerických a európskych kultúrnych bojových línií. Je to jasný signál, že Trumpova Amerika bude podporovať tradičné konzervatívne sily v Európe a spolu s nimi bojovať na kultúrnom fronte proti globalizujúcim liberálnym entitám, ktoré podľa Trumpa narúšajú európsku, respektíve širšiu západnú civilizáciu.
Nie je v záujme USA mať radšej silnú a jednotnú Európu ako spojenca, než osobitne vyjednávať s 27 menšími štátmi?
To je otázka, ktorú si neustále kladiem aj ja a úprimne na ňu neviem jednoznačne odpovedať. Na jednej strane Trump, jeho administratíva aj bezpečnostná stratégia jasne hovoria, že silná Európa je dobrá vec. Už však nehovoria úplne o jednotnej Európe, o tom, že v jednote je sila. Do istej miery to teda naznačuje, že Trump chce silnú Európu, ale už mu nezáleží na tom, či bude silná ako zjednotený celok, alebo silná tak, že silné budú jednotlivé štáty.
Stále verím, že Trumpovým úmyslom nie je Európsku úniu úplne rozbiť. Určité oslabenie Bruselu tam samozrejme je – suverenita a rozhodovanie sa majú viac vrátiť na úroveň národných štátov –, ale samotná existencia tejto inštitúcie a ekonomické a bezpečnostné prepojenie európskych krajín sú v americkom záujme.
O čo Trumpovi teda ide?
To, o čo mu ide viac, je otázka, kto Európe vládne. Nie ani tak to, čo Európa je – teda že je spojená a zjednotená, to je schopný do istej miery tolerovať. Ale už nedokáže tolerovať, keď je táto spojená a zjednotená Európa na opačnej strane kultúrno-politicko-sociálneho konfliktu.
V momente, keď Trump podporuje konzervatívnejšie, populistickejšie, takzvané nemainstreamové či antisystémové strany – nech ich nazývame akokoľvek –, tak veľká časť z nich nemá dobrý vzťah k Európskej únii. A v okamihu, keď tieto strany s Trumpovou podporou posilňujú, automaticky sa tým oslabuje úloha Bruselu, inštitucionálna pozícia Európskej únie v jednotlivých štátoch a potenciálne aj európska jednota ako taká.
Takže snahou zmeniť to, kto Európe vládne, sa postupne oslabuje jednotná Európa a tým aj Európa ako celok. Neviem teda, čo je ten finálny cieľ – to nám ukáže až história. Uvidíme to možno o 15 až 20 rokov, keď bude jasné, kam Trumpove interakcie s Európou v konečnom dôsledku viedli. V tejto chvíli to povedať nevieme a Trumpova administratíva nie je úplne explicitná v tom, čo vlastne od Európy chce.
Súčasné Slovensko môže v Trumpovom ponímaní patriť medzi „zdravé štáty EÚ“, s ktorými chce podľa národnej bezpečnostnej stratégie prehlbovať vzťahy, myslí si Jan Hornát o pozvaní Roberta Fica do USA. [TASR/AP]
Je aspoň niečo, čo vieme s istou mierou určitosti konštatovať?
Jediné, čo vieme, je, že Trump chce, aby v Európe vládli podobné typy hnutí a strán, ako je jeho Republikánska strana a hnutie MAGA. To je jeho cieľ.
Nikdy však explicitne nepovedal, že zjednotená a jednotná Európa je pre Ameriku dobrá, ani to, že rozpadnutá, roztrieštená a dezintegrovaná Európa je pre Ameriku dobrá. Takže ani ja sám v tejto chvíli nedokážem odpovedať, čo vlastne Trump od Európy chce.
Môžeme dodať, že keď aj Trump napokon zistí, čo chce, tak často na to vzápätí zmení názor – ako to vidíme napríklad pri Ukrajine.
Presne tak. To, čo Trump hovorí, nemusí byť smerodajné. To, čo môže byť smerodajné, je Národná bezpečnostná stratégia, ale ani z nej nemáme úplne jasno v otázke jednotnej Európy. Zároveň tam však nie je explicitne napísané, že by chcel Európu odpísať a hodiť cez palubu. A to je, vzhľadom na súčasné možnosti, pomerne dobrá správa.
Stratégia však spomína, že USA by chceli podporovať takzvané „zdravé štáty“ v strednej a východnej Európe. Podľa neoficiálnej verzie stratégie, ktorej existenciu Biely dom poprel, by malo ísť o Rakúsko, Taliansko, Maďarsko a Poľsko. Ktoré štáty sú podľa vás týmito „zdravými“ štátmi v Trumpovom ponímaní a čím sú špecifické? Spomínali ste už sily antisystému, niečo podobné MAGA.
Áno, je to tak. Zdravé štáty sú tie, v ktorých Trump a jeho ľudia nevidia vplyv podľa nich „zhubného liberalizmu“, ktorý oslabuje národný štát, jeho hranice, je príliš – v ich terminológii – „vítačský“ voči migrácii a tolerantný k presúvaniu právomocí na medzinárodné organizácie, či už ide o OSN alebo Európsku úniu. To sú podľa nich zdravé štáty. Vo všeobecnosti je rétorika uzdravovania súčasťou domácej americkej politickej debaty.
Prosím, priblížte.
Podľa Trumpovej administratívy sa Amerika v súčasnosti uzdravuje zo všetkých problematických a podľa nich škodlivých politík, ktoré zavádzali liberálno-demokratickí politici v minulých rokoch. Nejde pritom len o Joea Bidena či Baracka Obamu, ale až o presvedčenia siahajúce do 90. rokov – napríklad o vieru, že integrácia Číny do medzinárodného systému a rozširovanie obchodu automaticky povedú k jej demokratizácii.
Takže podľa Trumpa sú všetky tieto (liberálne, pozn. red) myšlienky nezdravé, zhubné a vedú k oslabovaniu Ameriky. Tie európske štáty, v ktorých dnes vládnu alebo môžu v budúcnosti vládnuť tradičnejšie a konzervatívnejšie politické sily, vníma ako krajiny, ktoré sú ochotné prejsť týmto „ozdravným procesom“. Tak, ako ním podľa neho prechádza teraz aj Amerika. Cieľom je zbaviť sa globalistických liberálnych ideológií.
V polovici decembra bol do USA pozvaný Robert Fico. Má aj Slovensko šancu zaradiť sa medzi tieto zdravé štáty?
Z pohľadu toho, ktorý európsky štát je zdravý a ktorý nie, by súčasné Slovensko bolo skôr na strane tých zdravších než tých „chorejších“ západoeurópskych krajín, ktoré sa ešte nezbavili niektorých princípov podporovaných predchádzajúcimi americkými administratívami.
Nesledujem slovenskú domácu politiku detailne. Z americkej perspektívy je však minimálne kultúrno-spoločenský prístup Ficovej vlády skôr na tej správnej strane kultúrneho konfliktu. V tomto ohľade je veľmi podobné tomu, o čo sa Trump snaží na domácej scéne. Niečo iné je domáca fiškálna politika, kde by sa Slovensko s Trumpovou administratívou určite rozchádzalo. Súčasná slovenská vláda je ekonomicky oveľa viac naľavo než Trumpova.
USA, EÚ, NATO a obrana
V ten istý deň, keď vyšla Národná bezpečnostná stratégia (6. decembra), zverejnil Reuters informácie z viacerých diplomatických zdrojov. Podľa nich by USA chceli preniesť väčšinu záväzkov v rámci NATO na Európu, a to už do roku 2027. Ako tieto správy vnímate a je to vôbec realizovateľné?
Otázka je, čo presne znamená prenášať tieto záväzky. Američania už minimálne od 90. rokov hovoria o tom, že Európa by mala mať viac schopností a kapacít na zaistenie vlastnej bezpečnosti.
V NATO vždy do istej miery existovala deľba práce v zmysle, že ak niektorí členovia disponujú špecifickými schopnosťami a technikou, nemusia ich mať všetci – môžu sa špecializovať. Výsledkom je, že v NATO sú kľúčové kapacity, napríklad strategická letecká doprava, presuny ťažkej techniky, logistická podpora či tankovanie bojových lietadiel vo vzduchu, vo veľkej miere v rukách Spojených štátov. V týchto schopnostiach sa Aliancia na USA dlhodobo spolieha.
Aj preto bolo napríklad v roku 2011 kľúčové zapojenie USA pri presadzovaní bezletovej zóny nad Líbyou. Tú síce politicky presadzovali najmä Taliansko a Francúzsko, no bez amerických kapacít by to Európa sama nezvládla. Ak by táto americká výzva znamenala, že Európa má úplne všetko zabezpečiť sama…
…a to už do roku 2027, teda o necelé dva roky…
Teoreticky dokonca možno len o rok, ak by to platilo od 1. januára 2027. Technika, ktorú by bolo potrebné v takom čase obstarať, by si vyžadovala obrovské investície. Nehovorím ako bezpečnostný expert. Nešlo by však len o samotnú vojenskú techniku, ale aj o infraštruktúru v Európe – o nosnosť mostov, šírku tunelov, schopnosť efektívne presúvať ťažkú techniku naprieč kontinentom. Nejde teda len o nákup lietadiel či transportérov, ale aj o rozsiahle zásahy do infraštruktúry, aby sa jednotky mohli pohybovať efektívne.
Preto to vnímam skôr ako ďalší z apelov, ktorých cieľom je vytvárať neustály tlak na Európu. Tlak, ktorý existoval v 90. rokoch alebo za Obamovej administratívy, nebol efektívny. Američania v zásade hovoria stále to isté, menia sa však nástroje a intenzita. Trumpovi sa osvedčilo, že keď preženie svoje požiadavky, Európania na to reagujú.
Keď poviete, že všetci musia dávať 2 percentá HDP na obranu, skončí to pri 1,5 percentách. Keď stanovíte 3 percentá, začnú sa približovať k dvom. Takže teraz Trump hovorí o 5 percentách, aby sa Európa reálne dostala aspoň na 3.
A tie sme mu napokon splnili. Možno ani neočakával, že by sme sa oficiálne zaviazali až k 5 percentám. Na začiatku roka 2025 to pôsobilo ako úplne nepriechodné. Aj tak však zjavne nie je spokojný a neverí, že to Európania s obranou myslia vážne.
Áno, ja to vnímam ako pomerne okatú Trumpovu vyjednávaciu stratégiu – predstaviť druhej strane extrémne ambiciózne ciele, výrazne ich prestreliť, a tým ju dostať aspoň na minimum, ktoré v skutočnosti treba. Táto správa síce médiami prebehla len nedávno, ale nie je ničím neočakávaným. Je to niečo, na čo Trump tlačí už pomerne dlho.
Trumpa nemusí zastaviť Kongres ani verejnosť
Do hry navyše vstupuje aj sťahovanie amerických vojakov z Európy. Nedávno sme to videli napríklad v prípade Rumunska, hoci tieto plány zaznievali už dávno predtým. Prečo USA riskujú európsku bezpečnosť práve v čase, keď na východnom krídle NATO vidíme čoraz viac ruských dronov a stíhačiek?
Aj toto môžeme do istej miery vnímať ako stupňovanie tlaku. V momente, keď sú Američania prítomní – v Rumunsku a inde –, tak Európa necíti dostatočný tlak na to, aby sa o tieto záležitosti starala sama. Ideálom naprieč Európou síce je, aby tu americká podpora bola. Ale zároveň by sme mali byť schopní zaistiť si bezpečnosť tak, aby to za nás nerobila Amerika.
Nejde o to obrátiť sa Amerike chrbtom, ale mať vlastné schopnosti. Je to náš kontinent a Amerika bude vždy nejakou formou demokracie, v ktorej rozhodujú voliči. A tí, keď necítia bezprostrednú hrozbu, nebudú mať vždy chuť Európe pomáhať. Navyše, vzhľadom na demografické zmeny v Spojených štátoch bude podpora Európy a jej bezpečnosti zákonite klesať.
Nie som úplne v pozícii, aby som vedel presne zhodnotiť, aký veľký vplyv bude mať z hľadiska odstrašovania a logistiky sťahovanie amerických jednotiek z Rumunska na schopnosť Európy brániť sa…
Môžeme sa na to však pozrieť aj politicky. Kongres nedávno schválil legislatívu, ktorá zavádza určité obmedzenia pri znižovaní počtu amerických vojakov v Európe – konkrétne, že ich počet nemôže klesnúť pod 76-tisíc bez súhlasu Kongresu. Keďže ide o spoločný postup demokratov aj republikánov, dá sa to chápať tak, že aj medzi Trumpovými spojencami existujú obavy z jeho zámerov, ktoré by mohli narušiť bezpečnosť Európy?
Do istej miery áno. Z pohľadu Kongresu je to určite ústretový krok. Na druhej strane však vieme, že Donald Trump nemá veľkú tendenciu riadiť sa striktne literou zákona. Ako vrchný veliteľ ozbrojených síl môže sťahovanie vojakov nariadiť a žiadny zákon ho v tom nemusí úplne zastaviť. K zníženiu počtov môže dôjsť a až následne by to riešil napríklad Najvyšší súd – teda post factum, keď už bude rozhodnutie vykonané.
Preto by som sa na kroky Kongresu úplne nespoliehal. Ide o silné politické gesto v súčasnej atmosfére transatlantických vzťahov. Máme síce aj zákony, ktoré hovoria, že americký prezident nemôže jednostranne vystúpiť z NATO – ale ak by to Trump urobil a jednoducho to oznámil, akú reálnu váhu by potom taký zákon mal?
V tomto smere by sme si teda nemali robiť falošné nádeje, že nás Kongres automaticky ochráni. Trump si v domácej politike často robí, čo chce – a rovnako tak aj v medzinárodných vzťahoch.
Takže to neexistuje nikto, kto by ho vedel nejako pribrzdiť alebo zastaviť?
Nie. To, čo ho môže brzdiť alebo zastavovať, je jeho vlastný kabinet. Inak sú právomoci amerického prezidenta naozaj veľmi široké. A bohužiaľ pre nás, práve v bezpečnostných a zahraničnopolitických otázkach – aj v dôsledku studenej vojny a vojny proti terorizmu – Kongres postupne odovzdával prezidentovi svoje vlastné právomoci. Najmä pokiaľ ide o vedenie zahraničných konfliktov a vyhlasovanie vojen.
Americkí prezidenti v posledných dvoch až troch dekádach často vôbec nepotrebovali súhlas Kongresu na to, aby vysielali jednotky do zahraničia alebo ich z niektorých regiónov sťahovali. Podobné je to aj s precedensmi o vystupovaní z medzinárodných dohôd a zmlúv.
Tých nemáme veľa, ale existuje napríklad precedens zo 70. rokov, keď Carterova administratíva vystúpila z medzinárodnej dohody s Taiwanom o zaisťovaní jeho bezpečnosti. Išlo o dohodu schválenú Kongresom, no samotné vystúpenie už Kongres neschvaľoval a Najvyšší súd sa k tomu napokon ani nevyjadril – ani k otázke, či sú takéto kroky v kompetencii amerického prezidenta.
Takže čo to môže znamenať v praxi?
Trump teda môže na sieti X alebo na Truth Social oznámiť, že Spojené štáty vystupujú z NATO – a jednoducho sa to stane. Zároveň by to bol jasný signál pre zvyšok sveta.
V tomto zmysle sú právomoci amerického prezidenta, ale aj miera toho, čo je americká spoločnosť ochotná tolerovať v oblasti bezpečnostnej a zahraničnej politiky, veľmi veľké. Ani samotná americká spoločnosť teda prezidenta v tomto smere výrazne nezastaví.
Protestov proti vojne v Iraku v roku 2003 bolo obrovské množstvo, no Bushova administratíva napriek tomu intervenovala. A tá bola ešte viac viazaná princípmi a domácimi zákonmi než Trump, ktorý ich často nedodržiava a ani nemá výrazný záujem dodržiavať.
Dúfajme teda, že až také zlé to nebude. Úplne na záver otázka. Objavujú sa správy, že USA by mohli v blízkej budúcnosti spustiť útok na Venezuelu. Aký vplyv by mal takýto útok na Európu?
Ten vplyv by bol predovšetkým politický – v tom, ako by sa k tomu Európa postavila. Aké odsúdenie alebo neodsúdenie by prišlo z Bruselu a ako by reagovali jednotlivé členské štáty. Viem si predstaviť, že Brusel by to označil za porušenie medzinárodného práva. Zároveň by však existovali štáty – tie „zdravé“, o ktorých sme hovorili –, ktoré by Trumpovi možno aj gratulovali k „skvelému výkonu“ a podobne.
Bol by to teda ďalší moment politického trieštenia Európy a ďalšia príležitosť pre Trumpa selektovať a kategorizovať krajiny na tie, ktoré sú na jeho strane, a tie, ktoré nie sú. Samozrejme, prišli by aj ekonomické vplyvy – najmä v súvislosti s cenami ropy a tým, ako by takýto konflikt rozhýbal medzinárodné energetické trhy.
Ale najvýraznejší by bol práve ten politický vplyv. Európa by bola nútená sa k tomu jasne vyjadriť a zaujať postoj. A je veľmi nepravdepodobné, že by väčšina európskych štátov spolu s Bruselom vysielala smerom k Trumpovi pochvalné signály, že ide o správny krok a že je všetko v súlade s medzinárodným právom. To by pravdepodobne vytvorilo ďalšie deliace línie medzi Európou a Spojenými štátmi. (1.1.2026)
