Irena Jenčová | EURACTIV.sk
Štáty budú povinne nakupovať „zelené“ výrobky vyrobené v EÚ a zahraniční investori budú môcť v kľúčových sektoroch vlastniť len menšinový, najviac 49-percentný podiel, vyplýva z uniknutého návrhu Aktu na dekarbonizáciu priemyslu. Slovensko varuje, že to môže zdražiť výrobu áut a odradiť nové investície.
Európska únia sa chystá na jednu z najzásadnejších zmien priemyselnej politiky za posledné desaťročia. Uniknutý návrh Aktu na urýchlenie dekarbonizácie priemyslu (Industrial Accelerator Act – IAA) ukazuje, že Brusel už nepovažuje otvorený trh za dostatočný nástroj na udržanie výroby v Európe.
Cieľom návrhu je zastaviť to, čo bývalý šéf Európskej centrálnej banky Mario Draghi označil za „pomalú agóniu“ európskeho priemyslu, a dostať podiel spracovateľskej výroby na HDP Únie späť aspoň na 20 percent do roku 2030. Dnes sa pohybuje len okolo 14 až 15 percent, kým ešte na začiatku tisícročia presahoval 20 percent. Európska komisia varuje, že bez zásahu sa výroba aj nové investície budú naďalej presúvať do USA a Ázie.
IAA je prvou legislatívnou iniciatívou, ktorá má premeniť politické záväzky Dohody o čistom priemysle, teda Clean Industrial Deal na záväzné pravidlá. Ide o kombináciu zrýchlenia zelených projektov, ochrany domáceho trhu a prísnych pravidiel pre zahraničných investorov, čo portál Politico označuje za „zrkadlenie čínskeho modelu“.
Zároveň však samotná Komisia návrh IAA opakovane odkladá. Najnovšie jeho predstavenie posunula na koniec februára, čo vyvolalo ostrú reakciu časti Európskeho parlamentu. Konzervatívni poslanci z Európskej ľudovej strany (EPP) upozorňujú, že váhanie podkopáva dôveryhodnosť Únie práve vo chvíli, keď priemysel čaká na jasné signály.
Návrh kritizuje think-tank Bruegel, ako aj deväť európskych štátov vrátane Slovenska. Bruegel poukazuje na to, že EÚ roky kritizovala Čínu za nútené spoločné podniky (joint ventures) a transfer technológií ako podmienku vstupu na trh. Teraz navrhuje podobné pravidlá ako je limit 49-percentného vlastníctva pre zahraničných investorov či povinné zdieľanie know-how.
Slovensko sa k týmto výhradám plne pripája – ako automobilová ekonomika sa obáva najmä vyšších nákladov na komponenty (napr. batérie) a obmedzenia globálnych dodávateľských reťazcov.
Ako chce eurokomisia ochrániť priemysel
IAA zasahuje do troch kľúčových oblastí: povoľovania projektov, verejného obstarávania a zahraničných investícií.
V oblasti povoľovania má ísť o zrýchlenie procesov cez jednotné digitálne portály, záväzné lehoty a takzvané akceleračné oblasti, kde majú mať priemyselné projekty prednostný prístup k infraštruktúre. Pravidlo „mlčanie znamená súhlas“ sa uplatní na mnohé kroky – ak úrad neodpovie v lehote, žiadosť napríklad o pripojenie do siete sa automaticky schváli. Environmentálne posudzovanie (EIA) má formálne zostať zachované, no Komisia chce obmedziť administratívne prieťahy, ktoré dnes zvyšujú investičné riziko.
Najväčší posun však prináša verejné obstarávanie. Politika „Buy European“ má umožniť, a v niektorých sektoroch sa bude vyžadovať, aby verejné zákazky uprednostňovali produkty s európskym pôvodom a nízkou uhlíkovou stopou. Návrh stanovuje kvóty pre verejné obstarávania, kde 60 až 80 percent produktov má byť európskeho pôvodu.
Povinné bude aj označovanie uhlíkovej stopy pri energeticky náročných výrobkoch ako je cement či oceľ s tým, že výhodu dostanú tie s nižšími emisiami. Cieľom je vytvoriť stabilný dopyt po drahšej, ale ekologickej európskej výrobe, ktorú trh bez zásahu štátu nedokáže uživiť.
Najspornejšia je tretia časť. Akt zavádza tvrdé obmedzenia pre zahraničných investorov v strategických sektoroch ako sú batérie, solárne panely, elektromobily či ťažký priemysel). Cieľom je chrániť európske technológie a know-how pred odlivom do zahraničia, najmä do Číny. Zároveň však tieto nástroje priamo kopírujú praktiky, za ktoré EÚ roky ostro kritizovala Peking.
Každá investícia z krajín mimo EÚ, ktorá presiahne 100 miliónov eur, bude musieť prejsť povinným a detailným preverovaním – ide o posilnenie mechanizmu, ktorý už v Únii existuje (takzvaný FDI screening), ale teraz sa zameria najmä na zelené a kľúčové technológie.
Zahraničný investor navyše nebude môcť vlastniť viac ako 49 percent v dôležitých európskych firmách alebo projektoch. Namiesto plnej kontroly sa bude musieť spojiť s európskym partnerom cez spoločný podnik (joint venture), takže samostatné pôsobenie na trhu už nebude možné. Zároveň bude povinný zdieľať svoje technológie, know-how a duševné vlastníctvo s európskou stranou. Časť svojich tržieb (napríklad aspoň jedno percento) musí investovať priamo do výskumu a vývoja v Európskej únii.
Pred čím Bruegel varuje
Think-tank Bruegel neodmieta potrebu aktívnej priemyselnej politiky ani samotný cieľ Európskej dohody pre čistý priemysel – Clean Industrial Deal. Naopak, vidí v nej príležitosť na spojenie dekarbonizácie s hospodárskym rastom.
Kritika smeruje najmä k konkrétnym nástrojom, ktoré Európska komisia navrhuje – ako sú nútené spoločné podniky, povinné zdieľanie technológií či tvrdé „Buy European“ kvóty. Tieto opatrenia podľa Bruegelu menia správanie investorov, obchodných partnerov aj samotných členských štátov spôsobom, ktorý môže Európe viac uškodiť než pomôcť.
Think-tank varuje najmä pred nútenými spoločnými podnikov a povinným transferom technológií. Upozorňuje, že ide o praktiky, proti ktorým EÚ roky tvrdo vystupovala v obchodných sporoch s Čínou. Brusel ich dlhodobo označoval za deformáciu trhu a porušenie princípov spravodlivého obchodu.
Ak by Únia sama zaviedla podobné podmienky pre vstup na svoj trh, oslabila by tým svoju vlastnú vyjednávaciu pozíciu voči svetu. Stratila by schopnosť presvedčivo požadovať otvorené trhy a ochranu európskych firiem pred diskrimináciou, pretože by legitimizovala presne tie nástroje, ktoré doteraz kritizovala. Expert Niclas Poitiers z Bruegelu to zhrnul jasne: Európa sa roky sťažovala na čínske nútené spoločné podniky a teraz chce robiť to isté.
Druhé veľké riziko vidí Bruegel v strate investičnej atraktivity Európy. Porovnáva situáciu s USA a Čínou. Američania lákajú investorov štedrými dotáciami a plnou kontrolou nad projektmi, Čína zasa obrovským trhom a rýchlym rastom. Európa nič z toho nemá a už teraz zápasí s vysokými cenami energie, prísnou reguláciou a uhlíkovými nákladmi. Ak k tomu pridá ešte vlastnícke limity (napr. 49 %) a povinné zdieľanie technológií, mnohé nové investície sa radšej presunú inde.
Výsledkom bude, že Európa ochráni staré priemyselné kapacity, ale nové projekty (najmä v mobilných sektoroch ako batérie či elektromobilita) jej uniknú.
Tretí problém je dopad na samotnú EÚ. Mechanizmy ako „Buy European“ alebo preferovanie nízkouhlíkových produktov prirodzene zvýhodňujú krajiny s veľkými priemyselnými podnikmi a pokročilými technológiami, teda najmä Francúzsko a Nemecko). Menšie, otvorené ekonomiky, ktoré fungujú ako montážne uzly v dodávateľských reťazcoch, budú čeliť vyšším cenám a slabšej konkurencii, kým hlavné výhody sa sústredia u pár veľkých štátov.
Bruegel to považuje za jedno z najväčších politických rizík. Navrhovaný Akt môže fragmentovať jednotný trh a prehĺbiť rozdiely v Únii.
Prečo si Slovensko myslí to isté
Práve tu sa argumenty Bruegelu prekrývajú s postojmi skupiny deviatich menších členských štátov – konkrétne Česko, Estónsko, Fínsko, Írsko, Lotyšsko, Malta, Portugalsko, Švédsko a Slovensko, ktoré svoje výhrady spísali v spoločnom dokumente ešte v decembri 2025.
Aj oni varujú pred tvrdým protekcionizmom, povinnými kvótami „Buy European“ a uzatváraním trhu, ktoré by zvýšilo ceny, oslabilo konkurencieschopnosť a posilnilo len veľkých hráčov na úkor menších.
Pre Slovensko má táto debata veľmi praktický význam. Naša ekonomika je vysoko industrializovaná, no technologické vlastníctvo a rozhodovanie sú väčšinou mimo krajiny. Fungujeme ako kľúčový článok globálnych reťazcov, najmä v automobilovom priemysle.
Automobilový priemysel tvorí približne 13 percent HDP Slovenska a je hlavným motorom exportu. Výroba elektromobilov a hybridov je však čoraz viac závislá od komponentov, ktoré dnes pochádzajú mimo EÚ, najmä batériových článkov, elektroniky a chemických materiálov z Ázie.
Ak by pravidlá „Buy European“ a preferovanie európskych nízkouhlíkových produktov viedli k obmedzeniu dovozu lacnejších komponentov alebo k povinnému prechodu na drahšie európske alternatívy, slovenské automobilky by čelili vyšším výrobným nákladom. Tie by sa len ťažko dali preniesť na koncového zákazníka v globálnej konkurencii, čo znižuje atraktivitu Slovenska ako výrobnej lokality.
Slovensko má tradičnú výrobu ocele či cementu, ale prechod na zelené technológie (elektrické pece, vodík alebo CCUS) je ešte v počiatočnej fáze.
Podobne pri cemente – väčšinu nízkouhlíkových variantov dovážame z iných krajín EÚ alebo sveta. Slovensko je teda skôr čistým odberateľom týchto materiálov, nie ich hlavným výrobcom.
Ak sa zavedú kvóty pre európske zelené materiály, projekty financované z verejných peňazí (napr. diaľnice, železnice, energetické siete) môžu byť drahšie – pretože nízkouhlíková oceľ či cement je dnes výrazne nákladnejšia ako tradičná.
Prínosy akými sú nové továrne či pracovné miesta by sa sústredili v krajinách s vyspelou zelenou výrobou (napr. Nemecko, Švédsko, Francúzsko), kým Slovensko by platilo vyššie ceny bez priameho domáceho prospechu.
Tieto obavy Slovenska podporuje aj oficiálne makroekonomické hodnotenie štátu. Výročná správa o pokroku SR 2025 Inštitútu finančnej politiky upozorňuje, že slovenský rast je čoraz zraniteľnejší voči slabému výkonu európskeho priemyslu, stagnácii nemeckej ekonomiky a rastúcej neistote v globálnom obchode.
Ako silne exportne orientovaná a priemyselná ekonomika je Slovensko podľa správy mimoriadne citlivé na obchodné bariéry, clá a narušenie dodávateľských reťazcov, pričom ďalšie zhoršenie podmienok v zahraničnom obchode by mohlo výrazne oslabiť rast HDP. (31.1.2026)