Nedávny hoax o vyše 350-tisíc ruských vojakoch na hraniciach NATO pripomenul, že aj bežné médiá musia dávať pozor, aby tvrdenie jedného zdroja neprezentovali ako fakt. Platí to aj v prípade, že ide o bežne dôveryhodného bývalého plukovníka Bundeswehru, poukazuje expert na dezinformácie Peter Dubóczi.
Týždeň pred Vianocami médiá obletelo varovanie nemeckého poslanca za CDU Rodericha Kiesewettera. V rozhovore pre nemeckú N-TV tvrdil, že Rusko „cvičí státisíce vojakov, ktorí nebudú nasadení na Ukrajine“. Podľa neho sú umiestnení na území kolaborujúceho Bieloruska a v budúcnosti sú pripravení zaútočiť na NATO. Počet takto pripravených vojakov odhadoval od 350-tisíc do 360-tisíc.
Poslanec tiež tvrdil, že prítomnosť týchto jednotiek znepokojuje najmä pobaltské štáty, ktoré „sa o tom neodvážili povedať verejnosti“, hoci tento vývoj „je pozorovateľný už dva roky“.
Správu prebrali mnohé svetové médiá, vrátane tých slovenských (napríklad Pravda, Startitup, HN, Týždeň, TV JOJ, SITA, Nový Čas, Dnes24 a ďalšie). Nie všetky pritom doplnili pôvodnú správu o ďalšie zdroje, ktoré by konfrontovali poslancov výrok. Jedným z nich bolo stanovisko litovskej armády, ktoré prišlo onedlho nato. Tá správu odcitovala a označila za dezinformáciu.
„Stručne povedané, v Bielorusku sa nedeje nič podobné, ani zďaleka. Ruské sily sú viazané na Ukrajine, nie sú rozmiestnené na našich hraniciach ani na hraniciach susedných krajín NATO. Preto nemôžeme hovoriť o žiadnom zámere tieto neexistujúce sily nasadiť. Senzáciechtivé dezinformácie sa šíria rýchlo, a preto by bolo dobré tomu nepomáhať,“ uviedla armáda na Facebooku.
„Keď ľudia na internete narazia na podobne znepokojujúcu správu, mali by v prvom rade spomaliť a nenechať sa okamžite strhnúť strachom či naliehavosťou. Silné emócie sú typickým znakom obsahu, ktorý má potenciál manipulovať – či už úmyselne, alebo neúmyselne,“ hovorí Peter Dubóczi z Adapt Institute a Katedry politológie Filozofickej fakulty UPJŠ.
Ako vysvetľuje pre EURACTIV Slovensko, čitatelia a novinári mali sklon uveriť slovám nemeckého poslanca z viacerých dôvodov. Jedným z nich je jeho profesijná minulosť, ktorá mu dodáva na dôveryhodnosti automaticky.
Kiesewetter do roku 2009 pôsobil ako plukovník nemeckých ozbrojených síl. Niekoľko rokov pracoval vo veliteľstve NATO v Belgicku a v súčasnom volebnom období pôsobí ako zahraničnopolitický expert CDU, z ktorej pochádza aj nemecký kancelár Friedrich Merz.
Overiť správu od minimálne dvoch od seba nezávislých zdrojov je základným pravidlom žurnalistiky. Ak to správa nespĺňa, treba prinajmenšom už v titulku zdôrazniť, že ide o tvrdenie jedného zdroja. To niektoré médiá nesplnili, a namiesto toho už v hlavičke článku hovorili o „akútnom varovaní z Nemecka“.
„Ani jeden dôveryhodne pôsobiaci aktér – hoci ide o známeho bezpečnostného experta a bývalého plukovníka Bundeswehru – by nemal byť jediným pilierom pre prijatie takto závažného tvrdenia,“ pripomína Dubóczi. „Ak sa takýto údaj inde nepotvrdzuje alebo je priamo popieraný, je to jasný signál na opatrnosť.“
Pri podobných správach môžeme hovoriť o informačnej asymetrii, keďže bežný občan nemá často možnosť sám overovať vojenské presuny, satelitné snímky – či, nebodaj, spravodajské dáta. O to dôležitejšia je podľa Dubócziho úloha oficiálnych vyjadrení štátov, spojencov a medzinárodných organizácií, ktoré sú v téme angažované.
Varovania spravodajských služieb o ruskej hrozbe
Druhým dôvodom, ktorý robil správu dôveryhodnou, bola súčasná geopolitická situácia. Napätie medzi Kremľom a NATO je posledné roky výrazné, najmä pre pokračujúcu ruskú agresiu na Ukrajine. Pred možnou hrozbou ruského útoku do piatich rokov, ktorý by prekročil hranice NATO, už varovali britské, nemecké, pobaltské a ďalšie spravodajské služby.
Podľa expertov – napríklad bývalého ministra obrany Martina Sklenára –, treba brať tieto varovania vážne. Netreba sa ich však preľaknúť. Európa podľa odborníkov musí pracovať na posilnení svojej obrany, a teda aj efekte odstrašenia. K tomuto krajnému scenáru potom nemusí dôjsť.
Správy vzbudzujúce dodatočný strach, ako napríklad tá od experta Kiesewettera, potom podľa Dubócziho „zapadajú“ do existujúcich očakávaní a majú väčšiu šancu byť prijaté bez dôkladného overovania.
Sú však aj ďalšie prvky, na ktoré sa pri podobných informáciách oplatí uprieť pozornosť. „Ľudia by si mali všímať aj jazyk správy – či pracuje s presnými dátami, časovým a geografickým kontextom, alebo naopak s veľkými číslami bez vysvetlenia, neurčitými formuláciami a dramatickými závermi“.
Rovnako dôležité je v niektorých prípadoch rozlišovať medzi informáciou, analýzou a osobným odhadom či varovaním.
„Veľa ľudí, aj médií, má tendenciu čítať bezpečnostné varovania ako hotové fakty. Aj keď sa to nedá úplne aplikovať na tento prípad, často sa pracuje s hypotetickými scenármi, „worst-case“ odhadmi (najhoršia možnosť, pozn. red.) alebo signálmi, ktoré majú upozorniť na potenciálne riziko, nie popísať aktuálny stav. Ak sa tento rozdiel stratí v mediálnej skratke, z varovania sa stáva ,správa‘“, dopĺňa dezinfoexpert.
Nikto z nás nie je úplne odolný proti hoaxom
Pri informačnom pretlaku, v ktorom žijeme, vieme rozlíšiť viac druhov nepravdivých správ. Nie všetky sú pritom šírené zámerne. Ak išlo o omylom šírenú lož, ide o misinformáciu. Ak bola šírená cielene, ide o dezinformáciu. Ak má šíriť paniku alebo manipulovať verejnosť, môžeme hovoriť o hoaxe.
Často sa jednoducho stretávame aj s unáhlenými interpretáciami, prehnanými varovaniami alebo z kontextu vytrhnutými vyjadreniami, ktoré v napätom geopolitickom kontexte pôsobia dôveryhodnejšie, než v skutočnosti sú“.
„Preto je dôležité nespoliehať sa na jeden zdroj, ale hľadať potvrdenie, kontext, a ak chýbajú, tak jednoducho počkať, kým sa objavia overené fakty,“ uzatvára dezinfoexpert.
