Irena Jenčová | EURACTIV.sk
Firmy a štáty potrebujú mať jasno, ako budú vyzerať pravidlá aj po roku 2030, inak odkladajú investície alebo ich vôbec nerealizujú. [pickpik.com]
Rok 2026 má ukončiť investičnú neistotu pre energetiku aj priemysel a nastaviť podmienky pre ďalšie desaťročie najmä pri obchodovaní s emisiami a cene uhlíka. Situáciu ovplyvnia aj blížiace sa voľby v Nemecku, Francúzsku a Taliansku, ktoré zvýšia opatrnosť vlád pri presadzovaní zelených politík.
Rok 2026 predstavuje pre európsku klimatickú politiku zásadný posun. Doteraz išlo najmä o ambiciózne ciele a veľké sľuby, teraz príde na to, ako ich reálne dosiahnuť bez toho, aby sa zrútila ekonomika alebo sa vyčerpala politická podpora.
V období rokov 2020 až 2024 sa v európskej klimatickej politike nastavovali ciele. Balík Fit for 55 zásadne prepísal pravidlá – od obnoviteľných zdrojov, cez úspory energie až po systém obchodovania s emisiami. Právne tiež zakotvil záväzok dosiahnuť klimatickú neutralitu do roku 2050 s míľnikom znížiť emisie o najmenej 55 percent do roku 2030.
V praxi sa však ukazuje, že dosiahnutie cieľov do roku 2030 nie je len otázkou najbližších rokov. Väčšina veľkých investícií v energetike a priemysle sa plánuje a realizuje v horizonte 15 až 25 rokov dopredu – či už ide o nové veterné farmy, modernizáciu sietí, výstavbu vodíkových zariadení alebo dekarbonizáciu tovární.
EÚ nastaví pravidlá pravidlá znižovanie emisií v ďalšom desaťročí
Firmy a štáty potrebujú mať jasno, ako budú vyzerať pravidlá aj po roku 2030. Bez tejto dlhodobej istoty sa investície jednoducho odkladajú, presúvajú inde alebo sa vôbec nerealizujú. A práve táto otázka – „čo bude po roku 2030?“ – sa v roku 2026 dostáva do centra diania.
Európska komisia chce preto v tomto roku predložiť legislatívny balík pre Energetickú úniu na nasledujúce desaťročie (Energy Union Package for the Decade Ahead), ktorý má otvoriť revíziu klimatickej a energetickej architektúry po roku 2030.
Tento posun priamo ovplyvňuje väčšinu hlavných cieľov do roku 2030, pretože ich realizácia vyžaduje masívne investície do sietí, technológií či priemyselnej transformácie, ktorých návratnosť presahuje koniec tohto desaťročia.
Bez jasného a dôveryhodného rámca po roku 2030 totiž investori váhajú, čo už teraz brzdí množstvo projektov, ktoré by sme potrebovali, aby sme sa k cieľom do roku 2030 vôbec priblížili.
Cena uhlíka po 2030
Kľúčovým prvkom tejto diskusie bude systém obchodovania s emisiami. Práve v rokoch 2026 až 2028 sa začne formovať jeho podoba po roku 2030, vrátane nových lineárnych redukčných faktorov, tempa rušenia bezplatných kvót pre priemysel a možného rozšírenia systému na ďalšie sektory. Podľa dnes platných pravidiel majú bezplatné kvóty klesnúť z približne 90 percent v roku 2026 až na úplné zrušenie do roku 2034. To, ako bude tento proces nastavený po roku 2030, zostáva otvorené.
Nejde pritom o abstraktnú technickú debatu, ale o konkrétne rozhodnutia, ktoré určia investičné signály na celé nasledujúce desaťročie a ďalej.
Priemysel, najmä ťažké sektory ako oceľ, cement, chemikálie či energetika, dnes čelí veľkej neistote: nevie presne, s akou cenou uhlíka v systéme ETS má po roku 2030 počítať (napr. aký bude lineárny redukčný faktor, rozsah bezplatných kvót alebo nové kompenzačné mechanizmy ako CBAM či potenciálne fondy na dekarbonizáciu).
Táto neistota už teraz brzdí investície do nízkouhlíkových technológií (vodík, zachytávanie a ukladanie uhlíka, elektrifikácia procesov), pretože firmy nemôžu spoľahlivo kalkulovať s návratnosťou projektov, ktoré sa vrátia až v horizonte rokov 2035 až 2040.
Zelené politiky narážajú na voličov
Druhým výrazným trendom je rastúci politický odpor voči nákladom energetickej transformácie.
Prejavuje sa v masových protestoch farmárov (napríklad blokády ciest proti environmentálnym reguláciám v poľnohospodárstve), odborových demonštráciách za ochranu pracovných miest v ťažkom priemysle aj v nespokojnosti spotrebiteľov s vysokými cenami energií a palív.
Blížiace sa národné voľby v roku 2027 v kľúčových krajinách ako sú Nemecko, Francúzsko alebo Taliansko, nútia vlády k väčšej opatrnosti a k presúvaniu ťažiska od ambicióznych zelených cieľov k okamžitej ochrane konkurencieschopnosti a životnej úrovne obyvateľov. Klimatická politika sa tak čoraz častejšie prezentuje nie ako strategická investícia do budúceho rastu a nezávislosti, ale ako bezprostredné riziko pre hospodárstvo, domácnosti a sociálny zmier.
Najviditeľnejšie sa tento politický odpor prejavuje v debatách o cenových a sociálnych nástrojoch klimatickej politiky, najmä okolo nového systému obchodovania s emisiami ETS2 pre budovy, cestnú dopravu a malé firmy. ETS2 má od roku 2027 (alebo od roku 2028) zaviesť cenu uhlíka na vykurovanie fosílnymi palivami a v doprave na benzín či naftu, čo môže zvýšiť ceny energií a palív pre bežných ľudí.
Aby sa zmiernili dopady na chudobnejšie domácnosti, EÚ vytvorila Sociálno-klimatický fond (Social Climate Fund). Ten má v rokoch 2026 až 2032 k dispozícii približne 86,7 miliardy eur (65 miliárd z EÚ rozpočtu z príjmov ETS2 plus príspevky členských štátov)
Peniaze pôjdu na podporu zraniteľné domácnosti – napríklad dotácie na zatepľovanie domov, prechod na tepelné čerpadlá, lacnejšiu verejnú dopravu alebo priame príspevky na energie. Napriek sľúbeným kompenzáciám rastie tlak na oslabenie alebo odklad ETS2. Pôvodne mal systém štartovať v roku 2027, ale kvôli obavám z vysokej inflácie a rastúcich cien energií ho EÚ v decembri 2025 posunula na rok 2028.
V praxi to znamená, že hoci fond začne fungovať už v roku 2026 (z iných zdrojov), plné príjmy z ETS2 prídu neskôr, čo môže znížiť jeho objem o miliardy eur. Tento posun ukazuje, ako sa klimatické ambície dostávajú do stretu s obavami o sociálnu spravodlivosť a ekonomickú stabilitu – vlády sa boja, že príliš rýchle zdraženie energií vyvolá ešte väčší odpor verejnosti.
Podobné napätie vyvoláva aj zavedenie vyššie spomínaného Mechanizmu kompenzácie uhlíka na hraniciach (CBAM), známeho ako uhlíkové clo. Aktuálne prebiehajú diskusie o možných výnimkách pre energeticky náročné odvetvia, ako aj o súbehu s minimálnymi cenami uhlíka na národných úrovniach.
Rok 2026 sa tak stáva rozhodujúcim testom: ukáže, či si Európska únia dokáže obhájiť integritu svojich klimatických nástrojov, alebo ich pod tlakom krátkodobých politických nákladov a obáv o konkurencieschopnosť postupne oslabí.
Protichodné cesty pre energetickú bezpečnosť
Pracovný program Európskej komisie pre rok 2026, nazvaný „Europe’s Independence Moment“, jasne rámcuje energetiku ako otázku bezpečnosti a nezávislosti, nie len klímy.
Po skúsenostiach s ruskou inváziou na Ukrajinu v roku 2022, volatilitou LNG trhu a globálnou nestabilitou v dodávkach, sa dekarbonizácia čoraz viac prezentuje ako nástroj strategickej autonómie. Komisia plánuje tento rok predložiť akčný plán na elektrifikáciu a legislatívny balík na posilnenie energetickej bezpečnosti.
Tento trend má dva dôsledky. Pozitívny je, že elektrifikácia (cieľ 32 percent elektriny v konečnej spotrebe do 2030 podľa Dohody pre čistý priemysel a Akčného plánu pre dostupnú energiu), obnoviteľné zdroje energie (rast z 24,5 percent v roku 2023 na 42,5 percent do 2030 podľa smernice RED III) a úspory energie (zníženie spotreby o 11,7 percent do roku 2030 oproti roku 2020) získavajú nový politický význam – nie sú „zeleným luxusom“, ale poistkou proti šokom, ako ukazuje štúdia Nature.
Negatívny je, že v krízových situáciách sa fosílne palivá, najmä plyn, vracajú do hry ako bezpečnostná záloha.
Po energetickej kríze v roku 2022 mnohé krajiny urýchlene budujú novú plynárenskú infraštruktúru (LNG terminály, plynovody) a poskytujú dočasné subvencie, pretože plyn sa považuje za flexibilný prechodný zdroj na vyrovnávanie výkyvov OZE a ako alternatíva k uhliu.
Najvýraznejším príkladom spomalenia transformácie je Poľsko – stále najväčší producent elektriny z uhlia v EÚ (okolo 52 percent v roku 2025). Krajina ako jediná v Európe nemá stanovený termín ukončenia využívania uhlia (postupné zatváranie baní plánované až do roku 2049), získala od EÚ povolenie dotovať uhlie do roku 2028 a masívne investuje do nových plynových elektrární ako záložných zdrojov. To odďaľuje rýchlejší prechod na OZE.
Zjednodušovanie či oslabovanie regulácií?
Jednou z hlavných priorít Komisie v roku 2026 je „simplification“ teda zjednodušenie pravidiel pre podniky, povoľovanie projektov a odbúranie byrokracie. V roku 2026 chce znížiť byrokraciu o 25 percent.
V energetike a priemysle je to odpoveď na reálny problém: projekty výstavby zelených zdrojov, sietí či batérií viaznu na dlhých povoľovacích procesoch (priemerne trvajú dva až štyri roky v niektorých krajinách aj dlhšie) a právnej neistote, čo brzdí dosiahnutie cieľov smernice o obnoviteľných zdrojoch RED III (zrýchlenie povoľovania na max. 2 roky pre strategické projekty).
Zjednodušovanie však nesie riziko. Ak sa z neho stane politický slogan, môže viesť k oslabeniu environmentálnych štandardov (napr. skrátenie alebo zjednodušenie procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie – EIA, zníženie požiadaviek na reporting emisií, oslabenie pravidiel pre priemyselné emisie či obmedzenie právnej istoty a účasti verejnosti), ako varuje think-tank Európska environmentálna kancelária (EEB).
Vo svojej reakcii na Pracovný program Komisie pre rok 2026 EEB označuje tento prístup za „falošný sľub zjednodušovania a deregulácie“, ktorý podkopáva ochranu zdravia, klímy a prírody, a tvrdí, že „nemôžeme deregulovať cestu z krízy“ – znižovanie štandardov slúži len znečisťovateľom a oslabuje dlhodobú konkurencieschopnosť EÚ.
V roku 2026 sa preto bude lámať, či sa „menej byrokracie“ pretaví do rýchlejšej a kvalitnejšej transformácie, napríklad cez digitálne povoľovanie a jednotné pravidlá, alebo do deregulácie, ktorá podkope dôveru v celý systém.
Priemysel je novým bojiskom klimatickej politiky
Ak bola v minulosti klimatická politika vnímaná najmä cez energetiku a dopravu, rok 2026 jasne ukazuje posun k priemyslu. Ťažký priemysel, najmä výroba ocele, cementu a chemikálií je kľúčový z hľadiska emisií – produkuje až 20 percent celkových emisií EÚ, ale aj z hľadiska konkurencieschopnosti Únie, keďže prispieva k HDP až 16 percentami.
Nástroje ako CBAM, Nová dohoda o čistom priemysle (Net-Zero Industry Act – NZIA) a pripravovaná Dekarbonizačná banka pre priemysel majú vytvoriť rámec, v ktorom sa dekarbonizácia stane investičnou príležitosťou a nie konkurenčnou nevýhodou.
NZIA zavádza cieľ dosiahnuť 40 percent domácej výroby kľúčových čistých technológií do roku 2030 a stanovuje aj ciele pre ukladanie CO₂. Od roku 2026 tiež majú vstúpiť do praxe aj preferenčné kritériá pre európske technológie vo verejnom obstarávaní.
V praxi však ide o hľadanie rovnováhy. Príliš tvrdé pravidlá môžu viesť k úniku výroby do tretích krajín, príliš mäkké zas k strate klimatickej integrity.
A ešte niečo „navyše“
Napokon je tu trend, ktorý presahuje politiku: fyzické dopady klimatickej zmeny. Extrémne horúčavy (rekordných 48 °C v Španielsku v 2023), suchá a povodne (straty sa v lete 2025 vyšplhali na 43 miliárd eur), povodne (napr. v Nemecku 2021 s 180 mŕtvymi) a výkyvy výroby energie (pokles produkcie elektriny z hydroelektrární o 20 percent v roku 2022 kvôli suchu) už nie sú hypotetickým rizikom, ale každoročnou skúsenosťou, ako dokumentuje Európske hodnotenie klimatických rizík z roku 2024.
V roku 2026 sa budú tieto riziká čoraz viac premietať do rozhodovania investorov. Napríklad v niektorých európskych krajinách rast cien poistenia o 8 až 14 percent v rokoch 2023 až 2025 kvôli kompenzácii strát v dôsledku extrémneho počasia, alebo špecifické zvýšenie prirážok v národných schémach ako vo Francúzsku z 12 percent na 20 percent v roku 2025.
Poisťovne v rizikových oblastiach obmedzujú krytie, alebo dokonca odstupujú od poistných zmlúv v najviac ohrozených regiónoch (napr. južná Európa, pobrežné zóny).
To spôsobuje medzeru v poistení (insurance protection gap) – v EÚ je aktuálne poistených len okolo 25 percent strát z klimatických katastrof, čo znamená, že väčšinu nákladov nesú domácnosti, firmy alebo štáty.
Odolnosť infraštruktúry (napr. posilnenie elektrických sietí proti extrémnym teplotám alebo povodniam), schopnosť sietí fungovať v extrémnych podmienkach (vrátane diverzifikácie zdrojov energie, aby sa kompenzovali výpadky hydroenergetiky počas sucha) a dostupnosť energie počas kríz (núdzové plány, rezervy a rýchla obnova) sa stávajú kľúčovými parametrami energetickej politiky EÚ, ako aj kritériami pre verejné investície a súkromné financovanie.
Európska komisia preto pripravuje Európsky integrovaný rámec pre klimatickú odolnosť a riadenie rizík (European Integrated Framework for Climate Resilience and Risk Management), ktorý má byť prijatý v druhej polovici roka 2026.
Cieľom je vytvoriť ambicióznejší, koherentnejší a záväzný prístup k adaptácii na úrovni EÚ aj členských štátov – vrátane spoločných metodík hodnotenia rizík, integrácie odolnosti do všetkých politík („resilience by design“), podpory prírodných riešení a ekonomických nástrojov na znižovanie poistných rizík. (12.1.2026)
