Rok 2025 ukázal limity európskej klimatickej politiky. Spoplatnenie emisií v budovách a doprave sa odsúva, energetická bezpečnosť legitimizuje návrat plynu a elektrifikácia naráža na kapacitné limity sietí. Politiky v oblasti klímy a energetiky sa podriadili ochrane priemyslu a strachu z voličov.
Rok 2025 nebol pre európsku klimatickú politiku rokom zlomov v zmysle rušenia cieľov. Európska únia si naďalej zachováva záväzok uhlíkovej neutrality, legislatívny rámec Zelenej dohody stále platí a nikto otvorene nehovorí o tom, že by sa dekarbonizácia mala zastaviť. Napriek tomu sa v priebehu roka čoraz jasnejšie ukazovalo, že sa mení niečo podstatnejšie než samotné ciele – logika, podľa ktorej sa majú napĺňať.
Kým v predchádzajúcich rokoch sa klimatická politika opierala najmä o vedu a dlhodobé záväzky, v roku 2025 sa začala oveľa viac posudzovať cez krátkodobé dôsledky.
Každé nové opatrenie sa najprv hodnotí podľa toho, či zvýši ceny energií, či ohrozí priemysel alebo či môže vyvolať nespokojnosť voličov. Ak áno, riešením už nie je otázka, ako ho presadiť čo najefektívnejšie, ale ako ho oddialiť, zmierniť alebo obložiť výnimkami. Klimatická politika sa tak postupne mení z transformačného projektu na politiku, ktorá sa snaží predovšetkým minimalizovať riziká.
Tento posun sa dá pochopiť. Európske firmy čelia tlaku zo strany USA a Číny, kde štát pomáha priemyslu priamo a často rýchlejšie než v Európe. Do toho sa pridáva únava z regulácií, slabší dopyt po „zelených“ výrobkoch v čase, keď domácnosti šetria, a aj politický strach. Ak sa transformácia spája so zdražovaním, voliči sa od nej odvrátia.
Lenže rok 2025 je zároveň rok, keď sa už nedá tváriť, že klimatická kríza počká. Extrémy počasia, sucho, povodne, prehrievanie miest sú stále častejšie a nie je možné ich odsunúť do budúcnosti. Práve tu vzniká napätie, ktoré sa tiahlo celým rokom 2025. Európa chce byť konkurencieschopná a zároveň klimaticky zodpovedná. Lenže v praxi čoraz častejšie rieši prvé tak, že oslabuje druhé.
Vývoj v roku 2025 ukazuje, že klimatické pravidlá sa s konečnou platnosťou stali súčasťou hospodárskej stratégie. Zároveň však ukazuje aj to, že „pragmatizmus“ má v praxi často podobu kompromisu, ktorý sa ľahko posunie z dočasnej výnimky na nový štandard. A to je pre klímu nebezpečný smer.
Nasledujúcich sedem trendov zachytáva tento posun – a jeho dôsledky.
Trend 1: Clean Industrial Deal – klíma ako priemyselný plán
Dohoda o čistom priemysle (Clean Industrial Deal) je v roku 2025 symbolom „veľkého prechodu“. EÚ sa nesústredí len na to, ako znížiť emisie v priemysle, ale začala riešiť, ako udržať výrobu doma. Ak Zelená dohoda nastavovala smer cez ciele, normy a povinnosti, Clean Industrial Deal hovorí jazykom priemyslu, dôraz je na investície, výnosy, riziká a trhy.
Dohoda o čistom priemysle priznáva, že európsky priemysel sa ocitol v konkurenčne slabšej pozícii. Vysoké ceny energií, pomalé povoľovanie projektov a prísne pravidlá znižovania emisií sa stretli s agresívnejšími priemyselnými politikami v USA a Číne.
Komisár pre klímu Wopke Hoekstra opakovane zdôrazňoval, že cieľom implementácie Zelenej dohody je spojiť dekarbonizáciu s posilnením priemyslu. Keď sa však klimatická politika preloží iba do priemyselného jazyka, hrozí, že EÚ naleje miliardy do „čistých“ projektov, no zároveň oslabí nástroje, ktoré mali garantovať reálne znižovanie emisií.
Finančný rozmer Clean Industrial Deal je obrovský. Má naň ísť 100 miliárd eur a očakáva sa násobné zapojenie súkromných zdrojov cez pákový efekt. V praxi to však naráža na známu nerovnosť medzi ekonomicky silnejšími a slabšími štátmi Únie. Veľké štáty a veľké firmy vedia napísať projekty, vyjednať podporu, ustáť komplikované podmienky. Menšie ekonomiky potrebujú viac než len otvorené dvere – potrebujú aj zjednodušenie procesov, stabilitu pravidiel a jasné priemyselné priority.
Pre Slovensko je nastavenie pravidiel pre premyslenú pomoc kľúčové – je to výrobne orientovaná krajina, silno naviazaná na energeticky náročné odvetvia a export. Ak sa európska priemyselná politika preklopí do režimu „víťaz berie všetko“, Slovensko môže doplatiť nie preto, že by nemalo priemysel, ale preto, že má slabší štát a slabšie kapacity peniaze získať a čerpať.
Trend 2: Omnibus a deregulácia – úľava pre firmy, ale aj test, či EÚ neobetuje klimaciele
Druhý trend je politicky citlivý. Európska komisia v roku 2025 otvorene prijala argument, že firmy sú preťažené reportingom a administratívou. Balík Omnibus preto priniesol sľub zjednodušenia a odkladu niektorých povinností pre firmy, ktorými mali zvyšovať udržateľnosť svojich aktivít. Hoci to znie to ako technická úprava, v skutočnosti je to zásah do samotnej filozofie klimatických politík posledných rokov.
Je pravda, že „reportingová únava“ bola reálna. Firmy investujú čas do vykazovania údajov, často bez jasného prínosu pre reálne znižovanie emisií. Samotná snaha znížiť byrokraciu má teda opodstatnenie, hrozí však, že zjednodušovanie pravidiel sa bude ďalej používať ako zámienka, aby si každý vyberal len tie časti zelenej transformácie, ktoré sú pohodlné. To by bol krátkodobý zisk, ale dlhodobý problém. Ak sa klimatické pravidlá stanú pohyblivým terčom, investori prestanú veriť, že sa oplatí staviť na čisté technológie.
Druhým rozmerom deregulácie je povoľovanie projektov. Tu je európsky problém starý a známy. Ak schvaľovanie infraštruktúry trvá roky, elektrifikácia a vybudovanie obnoviteľných zdrojov energie sa jednoducho nestihnú. Zrýchľovanie povoľovania je legitímne. Lenže aj tu je tenká hranica: rýchlejšie povoľovanie nesmie znamenať, že sa úplne obídu konflikty so záujmami verejnosti. Neefektívna komunikácia s dotknutými obcami a verejnosťou potom spomalí spomalí napríklad výstavbu obnoviteľných zdrojov ešte viac.
Trend 3: Štátna pomoc (CISAF): Kto má peniaze, ten určuje mapu priemyslu
Tretí trend je možno najzásadnejší pre vnútorný trh EÚ. Nový rámec štátnej pomoci CISAF v roku 2025 otvára dvere tomu, čo bolo dlho považované za tabu. Štát môže dlhodobo pomáhať aj s prevádzkovými nákladmi energeticky náročných firiem, teda v praxi s účtami za elektrinu.
Je to pochopiteľné – európske energie sú drahé a priemysel varuje pred odchodom výroby. Ak EÚ nechce byť len dovozcom ocele, chemikálií či cementu, musí riešiť konkurencieschopnosť. Problém je, že tento nástroj je zároveň mínou pod jednotný trh.
Ak veľké štáty dokážu dotovať elektrinu a malé štáty nie, vzniká nerovnosť, ktorá nemá nič spoločné s produktivitou alebo inováciou. Ide o čistú fiškálnu silu.
Najcitlivejším momentom je povolenie podpory plynu do roku 2040 vo výnimočných prípadoch. Ak EÚ pripustí, že plyn môže byť dotovaný ešte pätnásť rokov, musí si veľmi presne postrážiť, aby sa z výnimky nestal štandard. V opačnom prípade bude tvrdiť, že ide ku klimatickej neutralite, no v praxi si bude kupovať čas a zamykať emisie.
Trend 4: Sektorové záchranné plány – oceliarstvo a autá ako politické kompasy EÚ
Štvrtý trend je posun od „všetci rovnakým metrom“ ku „každé odvetvie inak“. V roku 2025 EÚ priznala, že niektoré sektory sú v transformácii kritické – a ak padnú, padne aj politická podpora celej klimatickej agendy.
Oceliarstvo sa v roku 2025 stalo jedným z najvýraznejších príkladov, ako sa klimatická politika v praxi láme cez obchodnú a priemyselnú realitu. Ide o sektor, ktorý je extrémne energeticky a emisne náročný, no zároveň strategicky dôležitý pre fungovanie európskej ekonomiky. EÚ potrebuje oceľ pri výstavbe infraštruktúry, v automobilovom aj obrannom priemysle.
Kľúčovým nástrojom na ochranu európskej ocele sa stal mechanizmus uhlíkového vyrovnania na hraniciach (CBAM), ľudovo nazývané uhlíkové clo. Ten má zabezpečiť, aby dovážaná oceľ niesla porovnateľné uhlíkové náklady ako výroba v EÚ. Cieľom je motivovať dovážajúce krajiny, aby ozeleňovali výrobu a potom na hraniciach s Úniou platili menej. V roku 2025 sa však CBAM prestal vnímať len ako klimatický nástroj, ale čoraz viac ako ochranný štít pre európske oceliarne. Debata sa posunula od otázky, ako rýchlo má sektor dekarbonizovať, k otázke, či CBAM dokáže dostatočne ochrániť výrobu pred lacnejším dovozom z tretích krajín.
Automobilový priemysel bol v roku 2025 tiež jedným z hlavných politických bojísk európskej klimatickej politiky. Kľúčovou otázkou bolo, či Európska únia ustojí zákaz predaja nových áut so spaľovacími motormi od roku 2035, alebo ho pod tlakom priemyslu a členských štátov začne rozkladať výnimkami a revíziami.
Kým v predchádzajúcich rokoch bol zákaz spaľovacích motorov prezentovaný ako pevný pilier Zelenej dohody, v roku 2025 sa čoraz častejšie spochybňovala jeho ekonomická a sociálna únosnosť. Argumenty automobiliek aj viacerých vlád sa sústredili na riziko straty konkurencieschopnosti, ohrozenie pracovných miest a závislosť Európy od dovozu batérií a surovín.
Výsledkom nebola priama revízia zákazu, ale jeho postupné politické oslabovanie. Diskusia sa presunula k syntetickým palivám, technologickej neutralite a potrebe „realistickejších“ prechodových trajektórií. Tento vývoj vysielal trhu dôležitý signál: hoci cieľ formálne platí, jeho politická stabilita už nie je samozrejmá.
Z klimatického hľadiska je tento posun zásadný. Doprava patrí medzi sektory, kde emisie dlhodobo neklesajú a kde je elektrifikácia jedným z mála dostupných riešení v krátkom a strednom horizonte. Ak sa zákaz spaľovacích motorov začne vnímať ako vyjednávací nástroj, nie ako pevný rámec, oslabuje sa investičná istota pre výrobcov aj infraštruktúru a zároveň sa znižuje tlak na rýchle znižovanie emisií v sektore.
Sektorové plány znižovania emisií sú určite potrebné, ale nesmú sa stať zámienkou na to, aby sa v rámci nich transformácia spomalila. Ak „záchrana“ znamená len viac času bez predvídateľných podmienok, klimatická matematika prestane sedieť.
Trend 5: Siete a elektrifikácia – bez káblov je transformácia len powerpoint
Piaty trend roka 2025 bol „fyzický“. Elektrifikácia sa stala hlavným nástrojom dekarbonizácie – v priemysle, doprave aj domácnostiach. V praxi sa však čoraz častejšie ukazuje, že tento plán naráža na jednoduchý, no zásadný limit: schopnosť pripojiť nové odbery a nové zdroje do siete.
Tepelné čerpadlá, elektromobily, elektrické pece v priemysle, ale aj nové obnoviteľné zdroje majú spoločného menovateľa – potrebujú kapacitu v sieti. Prevádzkovateľ prenosovej sústavy SEPS upozorňuje, že dopyt po elektrine môže do roku 2040 výrazne vzrásť. To nie je len technická prognóza, ale praktická hranica transformácie. Ak nebudú mať siete kapacity, investície sa zastavia. Ak budú pribúdať pomaly, transformácia sa natiahne a predraží.
Rok 2025 zároveň ukázal, že modernizácia sietí nie je len otázkou výstavby nových vedení. Ide o schopnosť zvládnuť decentralizovanú výrobu, kolísavé zdroje, nové typy spotreby a potrebu flexibility. Siete sa menia z pasívnej infraštruktúry na aktívne riadený systém, ktorý vyžaduje digitalizáciu, akumuláciu a nové prevádzkové pravidlá.
Politická diskusia v Európe aj na Slovensku často pracuje so sloganom „lacnej elektriny“ ako riešenia pre priemysel aj domácnosti. To však ignoruje fakt, že bez masívnych investícií do sietí lacná elektrina neexistuje.
Priemyselné podniky, ktoré chcú znižovať emisie elektrifikáciou, sú nútené čakať alebo hľadať prechodné riešenia, často založené na plyne. Projekty obnoviteľných zdrojov, ktoré by mohli znižovať ceny elektriny v dlhodobom horizonte, zostávajú „na papieri“, pretože sieť ich nevie absorbovať. Transformácia sa tak nespomaľuje pre nedostatok politických cieľov, ale pre nedostatok fyzickej kapacity systému ich naplniť.
Trend 6: Plyn – z „prechodného paliva“ sa stáva „palivo bezpečnosti“, no na úkor klímy
Šiesty trend sa navonok týka zemného plynu, v skutočnosti však hovorí o tom, ako sa po roku 2022 prepisuje európska energetická politika pod tlakom geopolitiky. V roku 2025 už plyn nikto neobhajuje ako „čistejšiu“ alternatívu k uhliu. Jeho pokračujúce využívanie sa zdôvodňuje ako nástroj energetickej bezpečnosti a stability dodávok.
Tento posun rámcuje REPowerEU. Program, ktorý vznikol ako reakcia na ruskú agresiu, zmenil priority energetickej politiky – od minimalizácie emisií k minimalizácii závislosti. Diverzifikácia dodávok, rýchla náhrada ruského plynu a zabezpečenie fyzickej dostupnosti energie sa stali nadradenými cieľmi. Otázka ceny či uhlíkovej stopy ustúpila otázke, či energia vôbec bude.
Americký skvapalnený zemný plyn (LNG) a stopka ruskému plynu zásadne zmenil energetickú mapu Európy. Pre Slovensko to znamená prechod z tranzitnej krajiny na súčasť globálneho trhu s plynom, s vyššou mierou neistoty a menšou kontrolou nad tokmi.
Plyn sa tak v roku 2025 toleruje nie preto, že zapadá do klimatických cieľov, ale preto, že krátkodobo pomáha udržať priemysel v chode a tlmiť cenové výkyvy. Energetická politika sa tým definitívne prepojila s hospodárskou stratégiou, ktorú výrazne formujú potreby priemyslu.
Z klimatického hľadiska ide o odklad, nie riešenie. Investície do plynovej infraštruktúry viažu systém na desaťročia a zvyšujú riziko, že „dočasné“ riešenie sa stane novým štandardom.
Trend 7: ETS2 ako sociálny strop klimatickej politiky
ETS2, teda zavedenie ceny uhlíka na emisie z budov a dopravy, malo byť jedným z hlavných nástrojov, ako znížiť emisie domácností. V roku 2025 sa však jeho spustenie odložilo z plánovaného 2027 na rok 2028. Dôvod nebol technický ani legislatívny, ale politický a sociálny.
Jednoducho povedané vlády sa zľakli toho, že ETS2 by sa rýchlo prejavilo na účtoch domácností. Vyššie ceny plynu, kúrenia či palív by zasiahli najmä ľudí s nižšími príjmami, ktorí nemajú možnosť rýchlo zmeniť spôsob vykurovania alebo kúpiť nové auto, čo by bez silných sociálnych poistiek vyvolalo odpor.
Odklad ETS2 má však širší význam. Ide o jednu z mála politík, ktoré mali dlhodobo tlačiť na znižovanie emisií v budovách a doprave, čo sú sektory, kde sa emisie znižujú najpomalšie.
Na Slovensku je tento problém ešte výraznejší. Ceny energií sú citlivá téma a dôvera v to, že štát dokáže peniaze z poplatkov rýchlo a spravodlivo vrátiť domácnostiam, je nízka. Ľudia sa preto na ETS2 pozerajú skôr ako na hrozbu než ako na cestu k nižším účtom v budúcnosti.
Situáciu ešte zhoršuje pomalé povoľovanie obnoviteľných zdrojov a chaotická komunikácia zo strany štátu. Keď nové projekty stagnujú a politici o nich hovoria ako o probléme, posilňuje to dojem, že neexistuje reálna alternatíva k drahým fosílnym palivám. V takom prostredí je politicky jednoduchšie ETS2 odložiť, než vysvetľovať, prečo by mohlo ľuďom časom pomôcť.
Odklad ETS2 tak v roku 2025 neznamenal len posun jedného zákona. Ukázal, že bez dôvery v štát a bez funkčných riešení na znižovanie účtov sa klimatická politika ľahko zastaví práve tam, kde by mala pomáhať najviac.
POZNÁMKA: Všetky názory v tomto stĺpčeku sú názormi autora(ov), nie názormi Euractiv.sk (5.1.2026)
