Zaujalo nás. Soľná lož: Prečo vám diéta s nízkym obsahom sodíka môže spôsobiť zdravotné problémy

(Willow Tohi, Natural News) Po desaťročia bolo zníženie príjmu soli univerzálnym receptom pre lepšie zdravie, a to vďaka dobre preukázanej súvislosti medzi sodíkom a vysokým krvným tlakom.

Rastúci počet vedeckých dôkazov a klinických pozorovaní však teraz spochybňuje tento univerzálny prístup a naznačuje, že pre širokú verejnosť môžu byť nízkosodíkové diéty neúčinné a dokonca škodlivé.

Táto zmena paradigmy, ktorá vyplýva z globálnych kohortových štúdií a výsledkov hlásených pacientmi, naznačuje, že vzťah medzi soľou a zdravím je oveľa zložitejší, ako sa doteraz predpokladalo.

Umiernenosť a kvalita soli sa tak dostávajú do popredia nového chápania stravovania.

Chybný základ univerzálneho obmedzovania soli

Kampaň verejného zdravia proti soli nabrala na obrátkach v druhej polovici 20. storočia, pričom vychádzala z poznatkov o tom, že sodík pomáha v tele regulovať objem tekutín a krvný tlak.

Usmernenia významných organizácií, ako napríklad odporúčanie Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) o dennom príjme menej ako 2 000 mg sodíka, sa stali doslova medicínskym evanjeliom.

Dodržiavanie týchto prísnych diét sa však pre väčšinu ľudí ukázalo ako ťažké a klinické výsledky boli neraz sklamaním.

Pacienti často hlásili, že sa necítia dobre, majú pokles energie, hormonálne poruchy a imunitnú nerovnováhu, zatiaľ čo laboratórne testy niekedy vykazovali zhoršené markery.

Tento rozpor medzi teóriou a praxou prinútil vedcov prehodnotiť údaje v populačnom meradle.

Hľadanie optimálneho miesta pre sodík

Najpresvedčivejšiu výzvu voči starým usmerneniam predstavovali rozsiahle, dlhodobé observačné štúdie.

Kľúčový výskum publikovaný v odbornom časopise The New England Journal of Medicine, ktorý sledoval viac ako 100 000 ľudí v 17 krajinách, odhalil súvislosť medzi vylučovaním sodíka a kardiovaskulárnym rizikom v tvare „J“.

Táto krivka ukázala, že kým veľmi vysoký príjem sodíka zvyšoval riziko, rovnaký účinok mal aj veľmi nízky príjem. Najnižšie riziko bolo spojené s miernym príjmom sodíka v rozmedzí 3 000 až 6 000 mg sodíka denne.

Ide o rozsah, ktorý výrazne prevyšuje väčšinu oficiálnych usmernení, ale zodpovedá tomu, čo mnohí ľudia prirodzene konzumujú.

Uvedený výskum, spolu so zisteniami z iných významných štúdií, ako je Národný prieskum zdravia a výživy (NHANES), ktorý spájal nízky príjem sodíka s vyšším rizikom fatálnych kardiovaskulárnych príhod, si vynútil kritické prehodnotenie plošných obmedzení soli.

Fyziologické následky nedostatku sodíka

Okrem populačných štatistík fyziologické mechanizmy vysvetľujú, prečo môže byť príliš málo soli škodlivé.

Sodík je kľúčový elektrolyt nevyhnutný pre prenos nervových signálov, funkciu svalov a udržiavanie rovnováhy tekutín. Jeho výrazné obmedzenie môže viesť k hyponatrémii, stavu nízkej hladiny sodíka v krvi, ktorý spôsobuje príznaky od závratov a únavy až po záchvaty a kómu.

Výskum navyše naznačuje, že nedostatok sodíka môže prispievať k zvýšenej inzulínovej rezistencii, zvýšenému zlému LDL cholesterolu a hormonálnej nerovnováhe.

Z pohľadu systémov, ako je tradičná čínska medicína, ktorá považuje soľ za nevyhnutnú pre dodávanie „hrejúcej“ energie (jang čchi) na podporu funkcií obličiek, srdca a trávenia, tieto moderné zistenia odrážajú starodávne princípy o nebezpečenstvách jej nedostatku.

Rafinované verzus nerafinované: Rozhodujúci rozdiel

Kľúčovým prvkom v modernej diskusii o soli je kvalita konzumovanej soli. Zdravotnícki aktivisti a rastúci počet odborníkov zdôrazňujú zásadný rozdiel medzi rafinovanou a nerafinovanou soľou.

Rafinovaná kuchynská soľ je zbavená svojich prirodzených stopových prvkov a často obsahuje protihrudkujúce látky, čo z nej robí „toxickú a nebezpečnú látku, ktorá telu neprináša žiadne významné prínosy“, ako sa uvádza v niektorých klinických prehľadoch.

Naproti tomu nerafinované soli, ako sú morská soľ alebo himalájska ružová soľ, obsahujú spektrum minerálov, ktoré podporujú mnohé telesné funkcie.

Tento rozdiel naznačuje, že zameranie verejného zdravia by sa malo presunúť z obyčajného obmedzovania sodíka na podporu konzumácie nespracovaných solí bohatých na minerály a zároveň sa vyhýbať rafinovanej soli. Tá je totiž všadeprítomná v takmer všetkých vysoko spracovaných potravinách, vrátane takých základných potravín ako je bežný chlieb.

Personalizovaná cesta vpred

Vznikajúci konsenzus poukazuje na personalizované, a nie univerzálne usmernenia týkajúce sa sodíka. Individuálne potreby človeka sa výrazne líšia v závislosti od:

▪ úrovne aktivity (športovci a fyzicky pracujúci strácajú viac sodíka potením)

▪ podnebie

▪ existujúce ochorenia

▪ genetická predispozícia k citlivosti na soľ

Pre väčšinu zdravých jedincov nemusí byť obsedantné vyhýbanie sa soli žiadnym prínosom a môže dokonca predstavovať riziká.

Primárnym cieľom v stravovaní by malo byť vylúčenie spracovaných a balených potravín, ktoré sú v modernej strave zdrojom približne 70% rafinovaného sodíka a zároveň hojne používať nerafinovanú soľ na dochucovanie celostných domácich jedál.

Vyvážený verdikt o esenciálnom minerále

Naratív o soli prechádza nevyhnutnou a na dôkazoch založenou korekciou. Desaťročia trvajúci strach zo soľničky ustupuje sofistikovanejšiemu chápaniu, že soľ je vo svojej prirodzenej forme esenciálnou živinou, nie jedom.

Najväčšou zdravotnou hrozbou nie je nevyhnutne samotný sodík, ale nutričný kontext, v ktorom sa konzumuje.

Výskum v časopisoch ako Hypertension a American Journal of Hypertension neustále spresňuje naše poznatky.

Nové odporúčania sa stávajú jasnejšími: vyhýbanie sa spracovaným potravinám je žiadané a dochucovanie zdravých jedál kvalitnou soľou nie je len bezpečné, ale aj nevyhnutné pre fyziologickú rovnováhu a celkovú pohodu.

Budúcnosť stravovacích rád nespočíva v extrémnom obmedzovaní, ale v inteligentnej, individualizovanej umiernenosti.

Zdroj: badatel.net