Irena Jenčová | EURACTIV.sk
Premiér Robert Fico chce zrušiť platby za uhlík a znížiť ceny energií pre priemysel, čo bude pravdepodobne presadzovať na summite lídrov budúci týždeň. Povinné uprednostňovanie európskych firiem však môže ovplyvniť budúci rozpočet a verejné obstarávanie tak, že zvýhodní veľké štáty na úkor menších ako je Slovensko.
Na neformálnom stretnutí hláv štátov a vlád EÚ 12. februára 2026 v zámku Alden Biesen v Belgicku sa majú lídri podľa oficiálnych informácií zamerať na posilnenie jednotného trhu, strategickú autonómiu a reakciu na nové geopolitické výzvy, vrátane konkurencie zo strany USA a Číny. Neoficiálne však summit určí aj základné politické línie pre budúci viacročný finančný rámec (MFF) na roky 2028 až 2034, ktorého návrh Komisia predložila v júli 2025 s objemom takmer 2 bilióny eur.
Summit nie je formálnym zasadnutím s záväznými rozhodnutiami, ale strategickým „brainstormingom“. Na programe sú vystúpenia bývalého šéfa Európskej centrálnej banky Maria Draghiho, ktorý varuje pred zaostávaním EÚ, a talianskeho expremiéra Enrica Lettu, ktorý kritizuje nedokončený jednotný trh. Summit v Alden Biesene má tieto diagnózy politicky prepojiť s otázkou, čo s tým môžu a majú urobiť samotné vlády.
Silný vplyv na agendu summitu má európsky priemysel. Jeho zástupcovia sa s politikmi stretnú len deň predtým (11. februára) v Antverpách
Energeticky náročné odvetvia, akými sú oceliarstvo, chemický priemysel, výroba cementu, skla či papiera, vstupujú do debaty s čoraz tvrdšími požiadavkami. Tvrdia, že kombinácia vysokých cien energií, rastúcich nákladov na uhlík a globálnej konkurencie ohrozuje samotnú existenciu výroby v Európe. Ich tlak sa sústreďuje na tri oblasti – lacnejšiu energiu pre veľkých odberateľov, úľavy v systéme obchodovania s emisiami a zavedenie silnejšej preferencie európskych výrobcov pri verejných nákupoch.
Práve posledná požiadavka, označovaná ako „Buy European“, sa stáva jedným z najspornejších bodov pred summitom. Ide o systematické uprednostňovanie európskych dodávateľov pri verejnom obstarávaní, najmä v sektoroch, ktoré sú politicky označované za strategické ako obrana, energetika či kľúčové technológie.
Pre Slovensko sú lákavé priemyselné úľavy a väčšia flexibilita v energetickej politike, ktorá by aspoň krátkodobo uľavila domácemu priemyslu.
Do tohto rámca zapadajú aj vyjadrenia podpredsedníčky vlády a ministerky hospodárstva Denisy Sakovej. Tá na rokovaní Rady EÚ pre konkurencieschopnosť (4. februára) v Nikózii podľa TASR zdôraznila, že Európa musí „viac vyrábať doma“, znižovať závislosť od dovozu a zamedziť strate pracovných miest aj know-how.
Ak by sa však podpora výroby v EÚ premietla do selektívnych pravidiel verejného obstarávania alebo čerpania fondov, v praxi by to mohlo zvýhodniť firmy z veľkých členských štátov s vlastnými priemyselnými šampiónmi, zatiaľ čo menšie ekonomiky by sa k zákazkám dostávali ťažšie.
Premiér Robert Fico počas návštevy hlinikárne Slovalco v Žiari nad Hronom 13. januára 2026. [TASR/Lukáš Mužla]
„Buy European“ ako hlavné pravidlo pre rozpočet
„Buy European“ označuje snahu uprednostňovať európskych výrobcov pri verejných nákupoch a investíciách, najmä v strategických sektoroch. Nejde o jeden zákon, ale o politický smer, ktorý sa môže premietnuť do pravidiel čerpania fondov, verejného obstarávania či štátnej podpory.
Hoci je neformálne stretnutie lídrov Európskej únie oficiálne zamerané na otázku konkurencieschopnosti, jeho výsledky môžu mať priamy vplyv aj na rokovania o novom viacročnom finančnom rámci EÚ (MFF) na roky 2028 až 2034. Ten určí, aké priority bude Únia financovať v nasledujúcom desaťročí a akým spôsobom sa budú rozdeľovať stovky miliárd eur medzi jednotlivé politiky a členské štáty.
Európska komisia predložila návrh budúceho MFF v júli 2025. Po prvýkrát v histórii má jeho objem dosiahnuť takmer dva bilióny eur v cenách z roku 2025, čo predstavuje výrazný nárast oproti súčasnému rozpočtovému rámcu. Už samotná štruktúra návrhu naznačuje posun priorít. Výraznejšie než v minulosti sa v ňom objavujú kapitoly zamerané na konkurencieschopnosť, strategické technológie, obranu a vesmír.
Okrem priameho rozpočtu EÚ by uprednostňovanie európskych výrobcov ovplyvnilo aj verejné obstarávanie členských štátov, ktorého ročný objem sa odhaduje na 2 až 2,5 bilióna eur, teda približne 14 až 16 percent hrubého domáceho produktu Únie.
Verejné obstarávanie nie je „mimo“ európskeho rozpočtu. Zahŕňa aj projekty financované z rozpočtu EÚ, ako sú kohézne fondy, Modernizačný fond, obranné programy či výskumné a inovačné nástroje.
Zároveň však pokrýva omnoho väčší objem čisto národných a regionálnych verejných výdavkov, ktoré síce EÚ priamo nefinancuje, no podliehajú spoločným európskym pravidlám verejného obstarávania. Smernice EÚ o verejnom obstarávaní platia pre všetky verejné zákazky nad stanovenými finančnými prahmi, bez ohľadu na to, či ide o peniaze z Bruselu alebo z národných rozpočtov.
Rozpočet EÚ určuje, kam a za akých podmienok môžu smerovať európske peniaze. Verejné obstarávanie však rozhoduje o tom, kto konkrétne tieto peniaze, európske aj národné, v praxi získa.
Ak sa do pravidiel verejného obstarávania alebo do podmienok čerpania fondov zavedú povinné preferencie pôvodu („Buy European“), ovplyvní to celý trh verejných zákaziek v Únii v objeme biliónov eur ročne.
Zvýhodnenie veľkých hráčov
Výsledok summitu môže viesť k jednému z dvoch prístupov. Prvým je využívanie otvorených schém, v ktorých budú môcť firmy z celej Európskej únie súťažiť cezhranične za rovnakých podmienok. Druhým je presadenie selektívnejšieho modelu, v ktorom budú verejné zákazky a podpora viazané na princíp „Buy European“. To bude v praxi budú zvýhodňovať veľkých výrobcov so sídlom v niekoľkých veľkých ekonomikách.
Práve toho sa obávajú menšie členské štáty. Pre ne je kľúčové, aby sa „ochrana Európy“ nezmenila na „ochranu veľkých hráčov“, teda na systém, v ktorom by dominovali firmy z Francúzska, Nemecka či Talianska, zatiaľ čo menšie a otvorenejšie ekonomiky by zostali odkázané najmä na úlohu subdodávateľov. Obmedzenie konkurencie by zároveň mohlo viesť k vyšším cenám verejných projektov, čo by zvýšilo náklady štátov a v konečnom dôsledku aj daňových poplatníkov.
Tento spor prehlbuje dlhodobé napätie medzi veľkými a malými členskými štátmi. Veľké krajiny s vlastnými priemyselnými šampiónmi majú ekonomickú váhu aj politický vplyv na presadzovanie pravidiel, ktoré chránia domácu výrobu a koncentrujú zákazky.
Menšie štáty, vrátane krajín V4, pobaltských štátov či Holandska, sú naopak výrazne závislé od otvoreného trhu, cezhraničných dodávateľských reťazcov a subdodávok. Pre ne by posun k protekcionistickejšiemu modelu znamenal nielen vyššie náklady, ale aj slabší prístup k veľkým verejným investíciám.
Slovenský paradox
Slovensko sa v tejto debate nachádza v paradoxnej pozícii. Ako malá, exportne orientovaná ekonomika s vysokým podielom ťažkého a automobilového priemyslu má silný záujem na zmiernení tlaku vysokých cien energií a nákladov na uhlík. To všetko presadzujú zástupcovia priemyslu aj veľké európske štáty, zároveň však pridávajú požiadavku „Buy European“, ktorá by mohla byť pre Slovensko komplikáciou.
„Musíme začať presviedčať Európsku komisiu, aby sa zbavila tohto zeleného šialenstva. Nemôžeme kvôli ambicióznym klimatickým cieľom zatvárať zdravé, moderné a ekologické fabriky (…),“ povedal premiér Robert Fico o dôsledkoch vysokých energetických nákladov a Európskej zelenej dohody pri návšteve Slovalca v januári 2026, pričom kritizoval dopady na priemysel.
Zároveň vyzval Európsku komisiu, aby počas nasledujúcich rokov pozastavila činnosť Európskeho systému obchodovania s emisiami (EU ETS), s tým, že vysoké ceny emisných povoleniek poškodzujú konkurencieschopnosť európskeho (a slovenského) priemyslu. Požiadal o „pauzu“ v uplatňovaní ETS na štyri až päť rokov, aby sa znížilo zaťaženie výrobných nákladov.
Ak v rámci podpory priemyslu bude Slovensko podporovať aj „Buy European“ v budúcom rozpočte, zároveň riskuje, že pravidlá budú v praxi zvýhodňovať veľké európske štáty.
V decembri 2025 vláda schválila rámcovú vyjednávaciu pozíciu k viacročnému finančnému rámcu na roky 2028 až 2034, v ktorej sa hlási k zachovaniu silnej kohéznej politiky a odmieta presun ťažiska rozpočtu výlučne smerom k novým priemyselným a obranným prioritám.
Minister zahraničných vecí Juraj Blanár zdôraznil potrebu „geografickej vyváženosti pri prideľovaní zdrojov“ a varoval pred tým, aby nové nástroje podporovali len štáty s najsilnejšou inovačnou a priemyselnou základňou. Slovensko podľa rezortu zahraničných vecí síce podporuje prístup domácich firiem k novým nástrojom, ako je Európsky fond konkurencieschopnosti, no zároveň odmieta reformy rozpočtu, ktoré by oslabili kohéziu a koncentrovali investície v niekoľkých veľkých ekonomikách.
Práve v tomto kontexte sa tlak na úľavy pre priemysel dostáva do napätia s rozpočtovou realitou, v ktorej sú pre Slovensko v hre desiatky miliárd eur.
Ak by sa verejné zákazky a rozpočtové nástroje viazali na prísne kritériá pôvodu v EÚ alebo veľké projekty, slovenské firmy by sa mohli ľahko ocitnúť mimo hlavného prúdu financovania.
Ďalším rizikom je oslabenie kohéznej politiky v budúcom rozpočte EÚ. Pre Slovensko, ktoré dlhodobo patrí medzi čistých prijímateľov európskych fondov, sú európske zdroje kľúčovým nástrojom modernizácie infraštruktúry, energetiky a regiónov. Ak by nové rozpočtové priority ako sú konkurencieschopnosť, obrana a strategická autonómia postupne vytláčali kohéziu a zároveň sa prepojili s preferenčnými pravidlami „Buy European“, znížilo by to prínos európskeho rozpočtu pre menšie ekonomiky.
Pre Slovensko bude preto kľúčové získať nielen krátkodobé úľavy na cene energií či uhlíka, ale aj zabezpečiť, aby nové európske fondy a verejné zákazky zostali dostupné pre firmy z menších krajín. (6.2.2026)